Na otočku do Quebec city

V prvom rade by som chcel povedať, že nie som žiaden odborník na stopovanie, takže sa tu nebudem hrať na nejakého skúseneho hitchikera :D. Dokopy som stopoval v živote trikrát. Keby mi začiatkom tohto roka niekto povedal, že budem stopovať a že dokonca sám, tak sa asi zasmejem. Ved načo by som to robil, ked môžem ísť busom, nie ? Potom prišlo leto a išiel som na Ukrajnu so Šimonom. Stopovanie sme využili ked sme sa vracali zo Sniny späť do Košíc. Tam sa to všetko začalo. Ešte doteraz si pamätám ako som Šimonovi hovoril, že ako prvé auto si stopnem felíciu. Ver či never, fakt nám vtedy stopla felda! Táto pomerne krátka cesta do Košíc mi otvorila dvere ku stopovaniu. Neskôr som mal trochu viac príležítostí vyskúšať stopovať a to na Islande s Prokopom čo považujem doteraz za najviac epický trip vôbec. 

A podme k veci! Kedže momentálne bývam v Montreali, hovoril som si, že aké by to bolo stopovať v Kanade. Hodil som „hitchiking in Canada“ do googlu a snažil sa čo to nájsť. Našiel som celkom dosť článkov, videí a stránok, tak som si hovoril že by som to skúsil. Rozhodol som sa ísť do Quebec City čo je od Montrealu vzdialené asi 260 km. Jediný problém ktorý som videl bola zima. Teda, bol ešte iba november ale v Montreali bolo už -14 stupňov. Hovoril som si že vstanem ráno, uvidím aké bude počasie a podla toho sa rozhodnem.

Nasledujúci deň ma celkom prekvapil, kedže som vstal do slnečného dňa a bolo iba -4. Spravil som si nápis „Quebec City“ a posledný krát som si pozrel hitchwiki.org ktoré miesta su dobré na státie na výpadovku na Quebec City a okolo 10:00 ráno som už vyrážal z domu. Namieril som si to na metro na green line a vystúpil na poslednej zastávke Honoré-Beaugrand. Odtial som sa postavil za križovatku odkiaľ prichádzali autá zo všetkých smerov na výpadovku #20. Tesne pred tým ako som zdvihol svoj vytienovaný nápis som sa ešte raz sám seba opýtal či idem do toho. Neskoro, už držím nápis a čakám kto zastaví. Celkom ma bavilo pozorovať reakcie ľudí za čelným sklom. 60 percent si ma nevšímalo, 30 percent sa veľmi čudovalo čo tam robím a často nahlas čítalo môj smer kam idem. Asi 10 percent ľudí si so mnou vymenilo neverbálny pozdrav čo často znamenalo že sú miestni. Po polhodinke sa trochu presúvam bližšie k výpadovke, ale stále ma neopúšťa pozítivna nálada. Asi po hodine už zhánam wifi, lebo som sa chcel uistiť či stojím na správnom mieste. Po hodine a pol sa rozhodnem pozrieť či sa dá prejsť dialnica z druhej strany. Po vyše dvoch hodinách mi už bola trochu zima, topánky mi začali premokať od topiaceho sa snehu a už som vážne potreboval wifi. Ono sa to nezdá, ale Montreal je mega komplikovaný s dialnicami a mal som pocit, že stojím na zlom mieste pri zlej dialnici, aj ked podľa hitchwiki.org som stál na dobrom mieste.

Dobrá nálada ma po 2,5 hodine dávno opustila, ale nechcel som sa vrátiť domov ako looser. Dalšia dialnica #40 bola peši asi pol hodinka, tak som sa rozhodol si to odšľapať a skúsiť šťastie tam. Už som ani nedúfal, ale našiel som super miesto tesne pred obrovským semaforom na dialnicu. Postavím sa, čakám asi 5 minút a zastavuje auto! Hurááá! Je mi jedno kam ide, idem s ním. Zastavuje asi 50 ročný Ray z Ekvádoru, ktorý býva v Montreali už 20 rokov. Ide len do mesta Berthierville čo je cca len 80 km, ale povedal mi že tam kam ide, je dobrý uzol, kde zastavuje veľa áut na prestávku, po ceste do Quebec City takže nebude problém dostať dalšiu jazdu.

Po nasadnutí do auta hned zacítim sillnú arómu marišky, ale po chvíli si uvedomím, že pred pár týždňami Kanada zlegalizovala marihuanu, takže pohoda. Celkom ukecaný chlapík, ide do Berthierville nakŕmiť psov svojej frajerky a potom sa hned vracia do Montrealu, lebo pracuje ako securiťák v nočnom klube. Rozprávame sa o živote a ja sa snažím odmrznúť zatiaľ svoje nohy. Počasie stále krásne, svieti slnko, ale brutálna zima. Do Berthierville prichádzame pred 14:30 a vyhadzuje ma pred McDonaldom, lúčime sa a ja idem hned stopovať dalšie auto! Hoci som už trochu hladný, hovorím si že nechcem strácať čas. Nastáva ten istý scenár – skoro všetci ma ignorujú alebo sa extrémne čudujú prečo stopujem v takej diere. Fakt to bola diera – okrem McDonaldu tam nebolo nič. Asi po hodine mrznutia som to vzdal a išiel na chees do Meku a trochu sa zohriať. Ešte raz som si pozrel na mape v akej som to diere a ked som si uvedomil že za pol hodinu sa stmieva tak som sa vyrútil vonku dalej stopovať, lebo nocovať som tam veru nechcel. Síce dalo by sa aj to (McDonald 24h), ale už som fakt chcel vidieť ten Quebec.


Asi po dvadsiatich minútach mi zastavuje dalšie auto. Pribehnem k autu a vzadu vidim dve malé deti – normálne váham či zastavili kvoli mne. Nakoniec to bol veľmi milý otecko s dvoma malými detmi ktorí išli za svojou mamou, ktorá pracuje v hoteli v Quebec City. Huráá – priamy spoj! Zostáva nám asi 180 km čo sú necelé dve hodinky. Týpek sa volá Patrick a synovia Leo a Eliot. Patrick sa teší že môže precvičovať angličtinu, kedže v Quebecu sa hovorí po francúzsky, tak kecáme celý čas. Dáme ešte krátku pauzu v McDrive kde kupuje 20 nuggetiek a môžeme vyraziť! Patrick mi hovorí, že ich nemôžem prezradiť ich mame, že jedia mekáč. Tak im hovorím, že oni nemôžu prezradiť mojej mame, že stopujem ????. Tak uzatvárame dohodu a ideme dalej! Ich cieľ bolo až mesto Saguenay, čo je na severe provincie Quebec, ale zastavia sa cez noc v hoteli za mamou. Patrick mi hovoril jeho príbehy ako stopoval mladý ked cestoval za frajerkou, kde nechodili žiadne autobusy. Ale až dnes prvýkrat zobral stopára.. ževraj som vyzeral normálne… Prichádzame do Quebec City a Patrick ma necháva v shoppingu, čo je hned vedľa hotela kam idú oni. Ešte jedna spoločná selfie a lúčime sa. Celkom vyčerpaný hlavne psychicky si sadám v nejakom shoppingu do kresla, jem si svoju zbalenú desiatu a snažím sa nájsť wifi. Po siedmych hodinách sa mi podarilo dostať sa do cieľa. Tak si hovorím, že asi tu budem niekde nocovať tak si bookujem airbnb a idem spať. Vyčerpaný ale nesmierne šťastný že sa to podarilo!

Nasledujúci deň v nedeľu vstávam okolo desiatej ráno, uvarím si čaj a fénujem si svoje ešte stále mokré topánky. Ubytko bolo super, asi 20 minút peši od centra. Mesto Quebec City je výkladná skriňa celej provincie Quebec. Zatiaľ čo Montreal je mesto mladých ľudí a umenia, Quebec City je pokojné mestečko trochu „namyslených“ francúzskych kanadanov, ktorí odmietajú hovoriť po anglicky! Aj napriek tomu nachádzam svoje obľúbené street art miesta, fajnové miesto Le Billig kde som si dal miestnu špecialitu „crêpe au jambon et aux œufs“ a pokračoval som pešo do centra. Úprimne viac ako samotné mesto, mi myseľ zamestnáva ako budem stopovať domov, lebo je asi -10 stupňov, mokré nohy v topánkach a začína padať hustý sneh! Pokračujem do starého mesta a zastavujem sa pri jednych z najdrahších hodiniek na svete, ktoré daroval Richard Mille mestu. Všetko naokolo je pokryté snehom a musím povedať že to má svoje čaro. Highlight tripu sú asi schody na Escalier Casse-Cou (Breakneck Steps), ktoré vedú uličkou kde sú malé obchodíky a kaviarne. Kedže sneží ešte hustejšie, všetko mi to pripomína ako rozprávky Hansa Christiana Andersena. Okolo druhej hodiny som si povedal, že je pomaly čas odísť do Montrealu a stihnúť to opäť pred západom slnka. V dôsledku nepriaznivého počasia som si povedal, že nebudem stopovať, lebo som daleko od dialnice a nevidel som žiadne šance, že by niekto zastavil. Tak sťahujem miestnu appku car sharing a hned si bookujem jazdu asi za 20 dolárov o tretej poobede. Dostávam sa na miesto stretnutia odjazdu a v tom mi príde email, že cesta bola zrušená! Jediné čo mi ostáva je skúsiť stop. Otvarám mapu a neviem či je to šťastie alebo náhoda, ale nachádzam sa asi 10 minút od nejakej dialnice čo by potencionálne mohla viesť do Montrealu. Ked som prišiel na miesto tak som bol prekvapený, lebo to miesto bolo ako stvorené na stopovanie – široké cesty, obrovská križovatka, benzínka, bus stop. No super, podme na to! Mimochodom husto snežilo, tak som si hovoril, že určite niekto zastaví. Jedna babička čo išla okolo, mi povedala že ako mladá sa nastopovala až až a že je to super! Poradila mi aby som išiel trochu dalej, že tam je to lepšie. Tak som ju ako múdru starú ženu poslúchol a mala pravdu! Asi po desiatich minútach mi zastavuje auto! Týpek ani slovo po anglicky ale ide priamo do Montrealu! Pecka! Zastavil práve včas, lebo už som si necítil ani jeden prst na nohách. Nasadám do predného sedadla, poviem mu moje tri vety čo viem po francúzsky a valíme domov. Jediné čo som pochopil je že sa volá Frances a bol navštíviť rodinu a vracia sa späť do Montrealu za prácou. Počas jazdy domov, máme jednu malú pauzu ale za 2,5 hodky sme s pohodou v Montreali. Frances si odbehne ešte nakúpiť do supermarketu a potom ma hodí na metro Papineau, čo mi ideálne vyhovuje sa dostať domov! Krása!

Ako by som zhrnul tento trip ? Skôr poviem čo som sa naučil. Bude to znieť ako strašné klišé, ja viem – ale nikdy sa nevzdávaj a vždy sa dá nájsť cesta k cieľu. Veci ako trpezlivosť a odhodlanie sa určite zíjdu. Kanadania sú úplni pohodáci a ked natrafíte na fajn človeka tak je to úplna pohoda. Stopovanie je určite jednoduchšie v lete ako v zime pri -10, ale všetko sa dá ked sa chce! Som rád že som to vtedy na začiatku neotočil domov a nakoniec sa mi podarilo chytiť super stopy tam aj späť! Bola to pecka a teším sa na nové dobrodrúžstvá. Au revoir!

logo pencil

Lukáš Mezey