Ako som na prvého apríla skončil v aute kanadského imigračného policajta…

Je sobota 1. apríla, približne 8.00 hod ráno a mne sa konečne po asi dvojhodinovom blúdení newyorským metrom podarilo dostať k benzínke, ktorú som si deň predtým našiel cez Google Maps. Čuduj sa svete, aj vo veľkom New Yorku jazdí MHD cez víkendy inak. Tak som mal aspoň možnosť si ráno neplánovane pozrieť známy Harlem, i keď o 7.00 som už chcel začať stopovať. Vraj nebezpečný Bronx, kde sa táto pumpa nachádza, mi teda v sobotu ráno rozhodne desivý nepripadá. Napriek tomu však už cítim v bruchu motýle, tak ako vždy pred prvým stopovaním v novej krajine. Naozaj je to v USA so stopom také zlé? Unesú ma? Zatknú ma? Alebo horšie?

Prekonávam obavy a prvých vodičov sapýtam:
„Hey, are you going North by any chance?“
„Not really, where you going man?“
„Canada“
„Canada?!!! You’re crazy, man!” konštatuje mladá sympatická černošská rodina.

Vyzerajú, že by ma aj zobrali, ak by išli mojim smerom. Vo všeobecnosti tu všetci idú skôr smerom na Connecticut, čo mi veľmi nevyhovuje.
Mojim cieľom je Montreal, kde ma čaká kamarátka zo Žiliny. Celková vzdialenosť je približne 600 km. V Európe na deň bežná trasa, dúfam, že aj tu. Po asi hodinke (ani to nebolelo) ma berie sympatická dáma v strednom veku, od ktorej som, ak mám byť úprimný neočakával, že ma vezme do auta. Chvíľu sa bavíme, a keď hovorím, že som zo Slovenska, udivene sa na mňa pozrie a povie, že jej otec bol z Prahy. Prvý stop na americkom kontinente a hneď polovičná krajanka! Bavíme sa o všetkom možnom, ale hlavne o politike, keďže pred približne dvoma mesiacmi mal inauguráciu Trump. Dáma, na ktorej meno si už bohužiaľ nespomeniem, lamentuje nad Trumpom a hovorí, že už by brala dokonca aj Busha ml., ktorý bol pre Newyorčanov niečo ako antikrist. Cesta nám rýchlo ubieha a po približne hodine sa lúčime na rýchlostnej ceste uprostred ničoho. Nie je to Interstate (niečo ako diaľnica), takže tu môžem veselo stopovať pokiaľ stojím na tráve vedľa krajnice (ten paragraf mám dokonca na papieri vo vrecku!). Našťastie ma neberú policajti, ale po asi 5 piatich minútach (paráda) mi zastavuje postarší učiteľ. V mladosti učil v Libanone (!) a sám toho veľa prestopoval po USA a Európe. Nejde však ďaleko, a tak znova predpisovo stojím vedľa cesty a stopujem. Po desiatich minútach (naozaj to pôjde tak ľahko?) mi zastavuje Dave, ktorý ide za priateľkou a hlavne ide presne mojim smerom – zoslal mi ho snáď sám Trump. Bavíme sa o všetkom možnom. Veľmi ho zaujíma, ako sa žije v Európe. Zdravotníctvo, z ktorého človek nezbankrotuje, ho šokuje asi najviac. Mňa naopak šokuje, že Dave pracuje v rodinnej reštaurácii, ktorú jeho rodina vlastní už od roku 1903! Po približne. hodinke si s Daveom vymeníme čísla a ja vystupujem na tzv. Truck stope, čo by mal byť americký stopársky sen. Je však sobota, kamiónov je tu minimum a kamionistov ešte menej. Jeden by ma aj zobral až do Kanady, ale pôjde až v pondelok a Žilinčanke, ktorá ma čaká s večerou, by som to asi ťažko vysvetľoval. Vyberám teda mapu a po rýchlej kontrole zisťujem, že o približne 2 km je na diaľnici odpočívadlo s pumpou. Taktika je jasná.

S odpočívadlami a pumpami na Interstate je to v USA zložité. Pumpy sú väčšinou mimo diaľnice (pri exite) a ak už na diaľnici nejaké odpočívadlo je, tak je tam väčšinou len pár lavičiek a záchod (niečo na štýl rakúskych Rästplätze), kde veľa ľudí nestojí. Ak už stojí, je vysoká šanca, že stopára odtiaľ vyhodia miestni pištoľníci. Takže pýtať sa šoférov sa tam veľmi nedá, zostáva len stopovať pri výjazde. Našťastie, odpočívadlo, ktoré som našiel pred mestom Albany, je výnimkou, pretože je to klasická reštaurácia a pumpa na európsky štýl. Zároveň je však súčasťou NY Thruway, čo je Interstate, na ktorej sa nesmie stopovať vôbec, ani na nájazdoch, prípadne mýtnych bránach. Šance sú teda dobré, ale budem sa musieť správať nenápadne, aby som nevzbudil pozornosť miestnych príslušníkov.
Opatrne a s americkým úsmevom sa pýtam ľudí, či náhodou nejdú smerom na Kanadu. Počas hodiny dostanem niekoľko ponúk, že mi kúpia obed (o vnímaní stopárov v USA niečo napíšem do ďalšieho príbehu), niekoľkokrát len vydesený pohľad, dokonca aj vojaci v nablýskaných uniformách odmietajú (to by bola selfie!). Niekoľkokrát počujem od francúzsky hovoriacich Quebečanov len prosté „Non!“. Príslušníkov však našťastie nikto nevolá. Napokon skoro bez váhania súhlasí staršia dáma s vermontskou značkou, čo je štát na hranici s Kanadou. Ide presne mojim smerom cez relatívne komplikované diaľničné pavučiny okolo Albany. Práve sa vracia z pracovného kongresu vo Philadelphii a mňa veľmi zaujíma jej rodný štát Vermont, pretože som o ňom už veľa počul a bola odtiaľ aj jedna z mojich učiteliek angličtiny. Vermontčanka hovorí, že to je divný štát, pretože je veľmi vidiecky, a práve preto sa tam prisťahovalo veľa ľudí z veľkomiest, ktorí tam hľadajú svoju nirvánu. Vraj to je v podstate Kanada, len sa to nesmie hovoriť nahlas. Tak to vyzerá, že už viem, kam si to namierim po Montreale.
S tetou z Vermontu sa rozlúčim na výjazde z Interstate. Táto už našťastie nie je súčasťou Thruway a ide priamo do Kanady. Znovu predpisovo stojím vedľa vozovky, avšak dve okoloidúce autá pribrzdia a cez okienko kričia, že tu ma akurát tak zoberú policajti. Našťastie okolo mňa prejdú asi 3 policajné autá a zdá sa, že ich veľmi nezaujímam. Ako som však neskôr zistil, približne 100 metrov od tohto miesta bola väznica. Počas hodiny stopovania reagujú autá s quebeckou značkou na ceduľu CANADA akurát úsmevom. Nakoniec mi však zastaví sympatický pár, ktorý sa vracia z nákupov naspäť do mesta Plattsburgh, ktoré je priamo na hranici s Kanadou. Odtiaľ je to do Montrealu už len približne 60 km. Teším sa, že mám takýto dlhý stop a pár ma hneď ponúka minerálkou a sendvičom. Hovoria, že sú pôvodom z Quebecu, ale ich rodiny vždy hovorili len po anglicky (čo je celkom rarita) a teraz bývajú v USA. Spomínajú, že Plattsburgh je v poslednom čase známym miestom, pretože cezeň hromadne utekajú utečenci ilegálne do Kanady. Hoci tomu veľmi nerozumejú, ale súhlasia, že sa asi boja Trumpa (ide o ľudí, čo majú v USA azyl). Po asi dvoch hodinách jazdy po poloprázdnej diaľnici sa dostávame do Plattsburghu, kde sa lúčime na výpadovke. Už sa len musím dostať na hraničný prechod, úspešne prejsť do Kanady a v Montreale budem čo nevidieť! Aspoň to som si myslel…

Voľba hraničného prechodu bol celkom zložitý proces, ktorý som začal riešiť už pri plánovaní cesty. Hranicu som chcel prejsť samostatne, aby som nemusel byť v cudzom aute. Tým odpadol hlavný diaľničný prechod smerom na Montreal, pretože bol na Interstate a teda sa nedal prejsť pešo. Zároveň som si o ňom prečítal celkom negatívne veci na internete. Rozhodol som sa preto pre menší prechod v jeho blízkosti, ktorý bol na obyčajnej ceste. Ako som neskôr zistil, toto bolo miesto relatívne slávne v dobe prohibície, keď cezeň americká mafia pašovala alkohol z Kanady. Rizikom však bolo, že tade mohlo ísť relatívne málo áut. Ale vráťme sa do amerického pohraničia.

Postupne sa dvoma krátkymi stopmi zamrznutou krajinou dostávam k hraničnému prechodu. Človek, ktorého som stopol, ma doviezol priamo k nemu, pretože býval prakticky na hranici. Máme síce krátku, ale o to zaujímavejšiu diskusiu o zbraniach v Európe. Hovorí, že by sa mu síce páčilo európske zdravotníctvo, ale kvôli tým zbraniam by tam nebýval. Po asi desaťminútovej jazde poďakujem, vystúpim a ležérne vkráčam do Kanady. Zároveň mi však celkom slušne bije srdce, pretože už mám v hlave rôzne scenáre, ako ma do Kanady ako stopára nepustia, potom ma nepustia ani naspať do USA a ja budem musieť zvyšok života stráviť v zemi nikoho ako Tom Hanks… Prišiel som ku kanadskému okienku a prekvapivo som v ňom nikoho nevidel. Tak tam chvíľu stojím, vôbec neviem, čo mám robiť. Nakoniec mi napadne naň zaklopať. Konečne sa mi podarilo zaujať kanadských úradníkov a ujíma sa mladý oficier so silným francúzskym prízvukom a javorovým listom na ramene. Vysvetľujem, že idem do Montrealu, že tam mám kamarátku, ktorá tam študuje a že idem stopom z New Yorku. Oficier sa ma pýta, či mám zbrane alebo niečo na preclenie. Odpovedám, že len slovenskú borovičku. Potom ma ešte pozve dovnútra, aby som mu ukázal letenku – nechápe, prečo idem do Montrealu, ale spiatočnú letenku mám z New Yorku cez Toronto do Londýna (no preto, že to bol chybný tarif za cca. €250 😛 ) Nakoniec mu to stačí a dokonca mi dovolí na prechode stopovať, ak mu sľúbim, že nebudem vytvárať „danžér tú ze vehikúls“.

S kanadskou pečiatkou v pase a dobrou náladou, že to išlo tak hladko, si ale všímam, že slnko už pomaly začína zapadať. Prechod je podľa očakávaní celkom málo frekventovaný a počas 45 minút stopovania okolo prejdú len približne 3 autá, všetky relatívne plné. Už je viac-menej tma, a tak sa rozhodnem vyskúšať šťastie na spomínanom diaľničnom prechode, ktorý je odtiaľ vzdialený približne päť km a v najhoršom prípade odtiaľ o polnoci ide autobus do Montrealu. Opatrne idem po ceste uprostred opustených zamrznutých polí bez žiadneho osvetlenia a poriadnej krajnice. Modlím sa, aby ma tam niečo nezrazilo. Po asi dvadsiatich minútach pochodovania za sebou začujem zvuk auta, tak sa obzriem a v smere od prechodu sa ku mne pomaly blíži svetlo! Pokúšam sa ho stopnúť, auto spomaľuje, až úplne zastaví. Otváram dvere a neverím vlastným očiam – šoférom je ten istý mladý úradník, ktorí ma vpustil do krajiny! Tentokrát už v civile mi ponúka, že ma na ten väčší prechod zoberie. S radosťou akceptujem ponuku a nastupujem do vyhriateho auta. Volá sa Jacques a hovorí, že mu práve padla a že sám tiež stopoval na Novom Zélande, tak to chápe. Pomaly sa blížime k veľkému prechodu, keď v tom mi Jacques oznámi, že ide domov na predmestie Montrealu a ak chcem, tak mi ušetrí stopovanie a zoberie ma až tam. Znovu s radosťou akceptujem a konečne mám istotu, že nebudem musieť stráviť ďalšie hodiny (možno až noc) v kanadskom chlade. Rozprávame sa o všetkom možnom. Jacques hovorí, že študoval ekonómiu, čo bolo pre neho príliš abstraktné, tak to nechal tak a nakoniec vyštudoval kriminológiu. Radšej by robil vyšetrovateľa než rádového pohraničníka, ale kariérny postup majú kanadskí colníci vraj jasne daný. Po asi polhodine zaujímavej konverzácie a dobrej francúzsko-kanadskej hudby sa lúčime na predmestí Sant Catherine a ja sa snažím nájsť autobus, o ktorom Jacques hovoril, že odtiaľ chodí do centra. Všetko je po francúzsky a okoloidúci nevedia po anglicky ani zaťať. Nakoniec sa však autobus objaví sám a za ľudových 5 dolárov ma odvezie do centra. Krátko nato ležím na gauči u Žilinčanky a stále nemôžem uveriť, čo všetko som v ten deň zažil.

logo pencil

Samuel Ďurovčík

Nemám ani blog, ani Instáč, ale stopárske príbehy v skrátenej forme a po anglicky dávam sem: https://www.hitchlog.com/en/hitchhikers/uncle_sam01