Po pohľade na moje zúbožené oblečenie, ktoré som zatiaľ pral len v tureckom jazere, mi ženská časť domácnosti (ktorá do obývačky, kde som ja občas nakukne) ponúkne, že mi môžu veci vyprať. Som naozaj rád za takú možnosť a všetko oblečenie, ktorého nie je veľa, im dávam. Jedna z dcér niečo povie jednému z bratov a ten sa po chvíľke vráti s uterákom a teplákovou súpravou. Nakoniec mi teda operú všetko oblečenie, aj to ktoré mám na sebe, a ja sa môžem aj osprchovať! Takýto luxus som naozaj od noci v stane na záhrade nečakal!
Osviežujúci kúpeľ a čisté požičané šaty zo mňa robia úplne iného človeka. Chvíľu ešte s bratmi konverzujeme v obývačke, keď zrazu do vnútra prichádza aj staršia časť rodiny a presúvame sa do vedľajšej miestnosti. Na zemi je pripravený veľký obrus a ja dostávam čestné miesto vedľa hlavy rodiny – otca v typickom kurdskom „kroji“, čiže v širokých nohaviciach a takej polovojensky vyzerajúcej košeli. Večera (pre mňa už vlastne druhá) je neskutočnou hostinou. Ženy postupne nosia ryžu, dva druhy plackového chleba, tahin, jogurt, ako aj mne už dobre známu rajčinovú omáčku so zvláštnou zeleninou. Večera už segregovaná nie je a tak sa ženy pridávajú k večeri na zemi. Kurdské jedlo mi veľmi chutí. Ponúkam sa, že môžem pomôcť s riadom, ale ženy rázne odmietajú a chlapi sa smejú, že to u nich muži nerobia.
Naozaj sýti (už po druhej večeri) sa presúvame naspäť do obývačky a znova sa k nám pridáva aj ženská časť domácnosti. V tom nečakane prichádza ďalší hosť, pán v strednom veku a ten sa so mnou dáva do reči perfektnou angličtinou. Hovorí, že bol v Šecháne na svadbe a že je švagrom otca rodiny, ktorý ho sem zavolal, aby sa so mnou mohol porozprávať a niečo im preložiť. Nasleduje jedna z najzaujímavejších konverzácii, aké som v Iraku mal. Sulajmán hovorí, že pochádza zo zmiešaného, kurdsko-arabského mesta Mosulu (ten Mosul, ktorý len nedávno oslobodili spod nadvlády Dáešu) a že je učiteľom angličtiny. Počas americkej invázie pracoval ako tlmočník pre vojakov, kvôli čomu dostal „vyhrážku“ a mesto musel opustiť do bezpečného Kurdistanu. Chvíľu mi nedochádza, čo vlastne myslel „vyhrážkou“, ale potom si uvedomím, že ide o vyhrážku smrťou od povstalcov. Sulajmán mi objasňuje celú rodinnú situáciu mojich hostiteľov a ukazuje sa, že hlava rodiny je v polygamnom vzťahu s dvoma ženami, s ktorými má štrnásť detí! On sám má ženu len jednu, deti len dve a hovorí, že veľké rodiny majú už len na vidieku. Po zaujímavej debate sa Sulajmán poberá naspäť na svadbu a ja pomaly idem spať na mäkkom matraci na zemi.
Ráno dostávam ešte raňajky (pražené vajíčka a melón), vypraté oblečenie dávam do ruksaku a z celého srdca ďakujem za úžasnú pohostinnosť. Tá sa však ešte nekončí a dvaja starší bratia ma autom zavezú na výpadovku z Šechánu – Sulejmán im totiž včera vysvetlil môj spôsob cestovania a aj najbližší ciel, hlavné mesto Kurdskej autonómnej oblasti, Erbíl. Na výpadovke, vedľa pumpy Iraq Oil s cenou za liter vo výške 50 centov, mi zastavujú mladí chalani v rozpadnutom Mercedese a s kurdskou hudbou na plnú hlasitosť. Zhruba na polceste ma vyhadzujú a ja sa postupne asi troma ďalšími stopmi dostávam už na cieľovú rovinku k Erbílu. Zastavuje mi mladík v relatívne luxusnom aute a slušnou angličtinou hovorí, že ma zoberie priamo do Erbílu, tak s radosťou naskakujem. Mustafa (opäť deja vu) sa po anglicky naučil z Netflixu a v Kurdistane pracuje v neziskovej organizácii. Rozprávame sa o živote mladých ľudí v tejto oblasti a vodič spomína, že i keď je staršia generácia relatívne konzervatívna, mladí randia, chodia na diskotéky a celkovo sa ich život od toho západného až tak nelíši, až na jednu výnimku – drogy. Iracký Kurdistan je totiž tak trochu policajným štátom, a preto každý druhý deduško, ktorý posedáva na ulici, popíjajúc čaj a hrajúc obľúbenú hru backgammon, je v skutočnosti tajným špicľom, ktorý donáša miestnej (nie až tak) tajnej polícii, tzv. Asajíš. Práve táto prešpicľovanosť Kurdistanu zaručuje jeho bezpečnosť voči povstalcom a radikálom. Jej ďalším efektom je aj to, že drogy tu prakticky neexistujú. Mustafa mi však rozpráva, že nejakému z jeho kamarátov sa podarilo z Turecka prepašovať marihuanu, ktorú spolu potom s ďalšími dvoma kamarátmi v súkromí vyfajčili. O mesiac nato, keď už mladík celú tuto udalosť vypustil z hlavy, si ho v bazáre odchytil sympatický deduško, povedal mu jeho celé meno, adresu a dátum narodenia a naznačil, že tú trávu by mal nabudúce nechať tak, ak nechce mať problémy.
Mustafa ma nakoniec vysádza v centre Erbílu pri prastarej citadele. V tomto meste sa však počas môjho pobytu nič zaujímavé nedeje. Teda okrem bežných turistických prehliadok a kúpy obrovskej starej bankovky s portrétom Saddáma za cca. jeden dolár.
Presúvam sa preto na erbilskú výpadovku, kde si ešte v miestnej večierke kupujem zásoby vody. V chladničke ma prekvapí maďarský energy nápoj BOMBA, ktorý som zamladi hojne konzumoval na školských výletoch do Budapešti (kým nám to učiteľka nezatrhla). Odvtedy som ho videl len raz, v bratislavskom Tescu, a potom až tu, v Iraku. S doplnenými zásobami vody a chuťou maďarskej nostalgie zaujímam pozíciu vedľa širokej cesty a za chvíľu mi zastavuje pikap s ovcami na korbe. Ujo mi veľmi nerozumie, ale vyzerá to, že ide mojim smerom. Nasadám teda a ujo si ma zvedavo prezerá. Táto zvedavosť sa však o chvíľku vysvetlí, keď ujo s podivným úškľabkom začne vyťahovať bankovky a naznačovať, že by som si mohol zarobiť. Lákavú ponuku odmietam, a tak ma ujo vyhadzuje na výpadovke za mestom a otáča sa naspäť. Nakoniec teda vlastne ani nešiel mojim smerom… Mne však táto cesta mimo mesto pomohla a po bizarnom zážitku opäť stopujem, tentokrát už na trochu užšej ceste.
O niekoľko krátkych, ale o to príjemnejších stopov neskôr sa nachádzam zhruba na polceste do mojej dnešnej destinácie – mesta Sulejmaníja. Cesta mi rýchlo ubieha a príroda kurdského vidieka je naozaj krásna, pričom je oveľa zelenšia než by sa nám zo Strednej Európy mohlo zdať – rozhodne to tu nie je samá púšť. V údolí plnom stromov mi zastavuje vodič kamiónu Reben (jeho meno znamená v kurdčine „učiteľ“) a ja konečne získavam nárok na použitie mojej obľúbenej frázy, že idem „TIRákem Irákem“. Reben je veľmi pobožný a v kabíne počúva recitácie koránu, čo pomalej jazde po strmých serpentínach na okraji údolia dodáva neskutočnú atmosféru. Dokonca počas jazdy zastavujeme na modlitbu. Veľmi si nerozumieme, ale pomáhajú nám arabské slovíčka a Google. Po zdolaní kopca Reben zastavuje na prestávku a kupuje sebe aj mne menšie občerstvenie. Jazda pomalým nákladiakom sa síce trochu vlečie, ale Reben mi sľúbil, že ide v podstate až do Sulejmaníje. Nakoniec však zastavuje o cca. 40 km skôr a niekam telefonuje. Potom, ako položí telefón, tak sa na mňa obráti a po arabsky hovorí:
„Aná chalás, anta Sulajmaníja sadíki kamión.“ (Ja končím, ty do Sulejmaníje môj kamarát kamión)
Chvíľu na to vedľa nás zastane druhý kamión a ja začínam chápať, že mi Reben zabezpečil odvoz až do mojej cieľovej destinácie. Jeho kolega je rovnako priateľský a po širokej diaľnici sa už po tme približujeme k mestu Sulajmaníja. Keďže mi vodič kamiónu dokonca púšťa na svojom telefóne hotspot, podarí sa mi spojiť s človekom, u ktorého budem ubytovaný cez sieť Couchsurfing (cestovateľská sieť s ubytovaním u domácich zadarmo). Po dohode s hostiteľom ma Rebenov kolega vysádza pri veľkom, luxusnom nákupnom centre, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Londýn. V dobre zásobovanom supermarkete nachádzam všetko, od poľských „szamponów“ až po Dettol na ruky a americké sladkosti. Samozrejme nechýba ani food court s hamburgermi, i keď tu už sa prejavujú isté miestne špecifiká – namiesto McDonaldu a Kentucky Fried Chicken tu majú Fatburger a Kurdish Fried Chicken.
Na obrovskom parkovisku pred nákupným centrom sa stretávam s mojim hostiteľom v Sulejmaníji Báderchánom. Je to človek, ktorý sa začal smiať už tam a neprestal do konca môjho trojdňového pobytu v tomto meste. Tento sympatický mladík s bradou, ktorú by mu závidel aj Laktibrada a irackým pasom cestuje po svete (precestovaných má už okolo 75 krajín), i keď to vôbec nie má jednoduché. Do USA a Veľkej Británie mu turistické víza zamietli už dvakrát a nepomohlo ani to, že jeho brat v Londýne pracuje ako diplomat. Dokonca ho len kvôli zamietnutým americkým vízam (!) nepustili ani do Mexika a na letisku v Mexico City ho na opätku otočili a poslali naspäť. Kvôli niektorým vízam musel cestovať na ambasády do nie príliš bezpečného Bagdadu a párkrát dokonca až do jordánskeho Ammánu, čo je cca. dvojhodinový let. Nehovoriac o tom, že aj do samotného Jordánska vlastne tiež potrebuje víza. Keď je náhodou doma, tak pracuje ako lekárnik a ubytováva cestovateľov.
Báderchán ma s rodinou víta vo veľkom rodinnom dome s veľkou rodinnou večerou, pri ktorej diskutujeme o týchto vízových peripetiách, o ktorých sa Slovákom vďaka Európskej únii dnes už ani nesníva. Ako študenta práva so zameraním na administratívne a migračné právo ma táto téma veľmi zaujíma. Nakoniec sa však reč obracia na môj pas a Báderchánova matka sa poteší, keď sa dozvie, že som zo Slovenska. V osemdesiatych rokoch totižto v Iraku na univerzitách pôsobili československí profesori a Báderchánovu matku učil dokonca jeden z Vysokého učení technického v Brne. Opäť sa ukazuje, aký je svet malý – tejto univerzite sa z mojej izby v Brne pozerám priamo do okien. Pani spomína profesora Brzobohatého a ja na internete zisťujem, že tento pán stále v Brne žije. Dostávam preto za úlohu ho nájsť a sprostredkovať kontakt. Veľký problém to nebude, keďže z domu v Brne v podstate len prejdem cez ulicu, na študijné oddelenie univerzity. ?
Na druhý deň objavujem mesto a to sa mi zdá oveľa zaujímavejšie, než hlavné mesto Erbíl. Celková atmosféra je tu oveľa uvoľnenejšia. To sa však nedá povedať o budove bývalého väzenia Saddámovho režimu, z ktorej je dnes múzeum. Návšteva tejto mučiarne je naozaj silným zážitkom a expozícia obsahuje nielen hrôzy minulého režimu, ale aj hrôzy vojny s Dáešom.
V Sulejmánii sa mi nakoniec podarí aj to, čo som v Erbíle nedokázal – nájsť poštu! Kvôli zvláštnemu statusu Kurdistanu a celkovému stavu irackého štátu tu pošta prakticky neexistuje. Ak potrebujú miestni niečo výnimočne poslať, tak využívajú súkromné firmy ako DHL. To je však pre moje pohľadnice celkom drahý luxus, a tak sa mi po asi hodinovom hľadaní a konzultáciou s Báderchánom podarí nájsť poštu. Nie je to však klasická pobočka s okienkami, ale skôr kancelária, ktorá vyzerá, ako kancelária predajcu lietajúcich kobercov. Poštu som teda našiel, ale stále sa mi nepodarilo nájsť pohľadnice. Skúšam teda šťastie v obchode s obrazmi a nakoniec kupujem pár fotografií. Tieto potom odovzdávam spolu s peniazmi úradníkovi na „pošte,“ ktorý ich hádže na stôl a uisťuje ma, že určite prídu. Po troch mesiacoch skutočne prišli!
Deň ukončujeme spolu s Báderchánom a anglickou cestovateľkou Aishou na kopci nad mestom s neskutočným výhľadom. Je síce pracovný deň večer, ale vyhliadka je aj tak plná rodín s deťmi, ktoré na vrchu grilujú, pijú čaj a užívajú si život. Baderchán nám dokonca po ceste ukazuje pár odstavených áut a hovorí, že v nich sú milenci a že to nikoho nejak moc netrápi. Potvrdzuje sa teda to, čo už mi predtým hovoril mladý vodič Mustafa – mládež je tu relatívne liberálna. S Aishou sa ešte dohadujeme, že zajtra pôjdeme stopom do mesta Halabdža, kde Saddám na civilné obyvateľstvo použil chemické zbrane. Navrhujem ísť stopom, čo Aisha ešte nikdy neskúšala. Nakoniec sa mi ju podarí presvedčiť ju, že práve Irak je to správne miesto vyskúšať tento spôsob dopravy po prvýkrát. To sme ešte netušili, že dobrodružstvo, ktoré nás čaká, so stopom nebude mať nič spoločné…
Samuel
