Keďže nechcem ísť hlavnou, tuctovou trasou Mašhad – Ašgabád tak ako každý západný turista, tak sa vydávam na zaujímavejšiu, i keď menšiu cestu cez hornaté iránsko-turkménske pohraničie. Tomu prispôsobujem aj odjazd a tak vyrážam už o 7:00 ráno. Čaká ma 200 km neznámym terénom a turkménski pohraničníci pracujú len do 17:00… Na výpadovku z Mašhadu ma za ľudové 2 eurá odvezie skoro ráno iránska verzia Uberu, tzv. Snapp! a vodič sa veľmi čuduje, že naozaj chcem, aby ma vyhodil pri veľkej halde štrku za obchvatom mesta.
Po asi polhodine čakania a pekného výhľadu na celé mesto mi zastavuje odťahová služba (už zase!) Onedlho zastavujeme v maličkej dedinke a ja chalanom pomáham z korby zložiť havarovanú motorku. Než sa však chalani otočia a odídu naspäť do Mašhadu, tak mi ešte s červenou plackou „STOP“ pomáhajú stopnúť ďalšie auto. Táto metóda však moc nefunguje, a tak sa s nimi lúčim a používam opäť palec, na čo mi rýchlo zastavuje chlapík, ktorý vzhľadom neskutočne pripomína amerického komika Jordana Peele-a. Jazda krásnou hornatou krajinou rýchlo ubieha a rozhodnutie ísť touto menej konvenčnou trasou hodnotím na výbornú. Za chvíľu ma Peele-ova dvojička vyhadzuje približne na polceste k hranici a ja sa nestihnem ani poobzerať po krásnom okolí, keď mi zastavuje dodávka. Vodič chce najprv zaplatiť, ale nakoniec pristúpi aj na „madžane“ (zadarmo). Chlapík po anglicky síce nevie, ale je celkom komunikatívny a rukami-nohami kritizuje teokratický režim. Nakoniec ešte vyťahuje telefón, na ktorom má uloženú fotku bývalého diktátora Iránu Rezu Šacha a pobozká ho.
Vystupujem v zaujímavo pomenovanej obci „Lejno,“ kde však tak trochu zdochol pes. Provinčnosť mojej trasy sa tu naplno prejavuje a za asi polhodinu strávenú na ceste okolo nejde jediné auto. Nakoniec sa mi prihovorí jeden z dedinčanov a vraví, že za chvíľu z dedinky pôjde mojim smerom zdieľaný taxík do miestneho okresného mesta Dargaz, ktoré je od hranice vzdialené už len cca. 20 km. Keďže kvôli turkménskej hranici mám čas len do 17:00, tak radšej vsádzam na istotu a za 80km v aute zdieľanom so šiestimi ľuďmi platím cca. euro. So slušnou rezervou asi 3 hodín sa tak dostávam do Dargazu, kde sa snažím nájsť sedací záchod, čo je v Iráne trochu problém. Väčšinou ich však majú v nemocniciach a tak vstupujem do budovy s výrazným červeným polmesiacom (moslimský ekvivalent červeného kríža). Nakoniec sa ukazuje, že to je len depo sanitiek, ale jeho riaditeľ sa ma rýchlo ujíma. Nemajú síce európsky záchod, ale riaditeľ mi to kompenzuje čajom a zaujíma sa o to, čo preboha robím v ich zapadnutom meste. Dohovárame sa lámanou angličtinou, ale keď začujem, že sa osadenstvo spolu rozpráva niečím, čo pripomína turečtinu, tak skúšam pár slov a riaditeľ je veľmi prekvapený, že poznám aj ich rodný jazyk. Miestne obyvateľstvo sú totiž skôr Turkméni, než Peržania. Keď riaditeľ zistí, kam idem, tak vytiahne kľúče od auta a čo nevidieť už stojím na výpadovke z mestečka aj s tričkom Iránskeho červeného kríža v ruke. Ľudia sú tu strašne fajn!
Jedným stopom (ktorý mi zastal za cca. 20 sekúnd) sa rýchlo dostávam priamo k hraničnému terminálu. V neskutočnom hurhaji a chaose hodnom blízkovýchodného hraničného prechodu hľadám stánok s cigaretami. V poslednom stánku v Iráne kupujem svoju prvú krabičku cigariet v živote. Keďže neviem, ako pôjde stop v Turkménsku a podľa posledných správ sa cena cigariet v Turkmenistane prudko zvýšila na závratné 2 eurá, tak si takto pripravujem barter za jazdy, ak by stop náhodou nešiel. Z iránskej meny mi však zostalo v prepočte len cca. 50 centov a tak sa trochu bojím, že krabičku za túto cenu už nezoženiem. Ukazujem preto bankovku predajcovi a naznačujem fajčenie. Ten sa uškrnie, trochu zagúľa očami a začne sa prehrabovať v kartónoch cigariet, ktoré tu zjavne idú na dračku v oveľa väčších kvantitách. Nakoniec mi s úsmevom podáva krabičku aj s koláčikom (niečo na spôsob Brumíka). Dodnes som nepochopil, či bol koláčik perzská pohostinnosť alebo výdavok – keď totiž v Iráne predajca nemá malé bankovky, resp. mince (ktoré majú aj tak mizivú hodnotu), tak namiesto týchto platidiel vydá žuvačku, cukrík, apod.
Posilnený iránskym Brumíkom a s cigaretami v ruksaku vchádzam na obrovitánske parkovisko plné kamiónov. Väčšina má buď poľské alebo nemecké nápisy (zopár je aj českých), ale 99% ŠPZ-iek má veľkú zelenú vlajku Turkménska.
Proces vstupu do tejto bizarnej diktatúry začal už o viac ako polroka skôr. Turkménsko totiž nemá bežný režim bezvízového vstupu, príp. turistického víza, ale funguje tu ešte sovietsky systém pozvánok a organizovanej turistiky. To znamená, že turistické víza dávajú len ľudom, ktorí si u turkménskej cestovnej kancelárie zaplatia program za cca. 100 eur na deň. Stopári a všelijakí nízkonákladoví cestovatelia objavili však ešte jeden spôsob, akým sa dá Turkménsko navštíviť aj individuálne a bez drahého sprievodu – tranzitné víza. Podmienky takýchto víz sú však relatívne špecifické – platia len 5 dní, len na určenej trase, ktorá je na vízach uvedená a cestovateľ musí predložiť víza z dvoch krajín, ktoré s Turkménskom susedia a nemajú spoločnú hranicu. Okrem toho musí cestovateľ predložiť nespočetné množstvo potvrdení, formulárov a kópií. Našťastie je však turkménsky konzul vo Viedni (ktorá je pre Slovákov „spádovou“ ambasádou) veľmi príjemný a celá byrokracia sa dá vybaviť e-mailom. Dokonca mi po zdravotných peripetiách a oneskoreniu v posledný deň platnosti víza predĺžil.
Iránska výstupná kontrola prebieha hladko, i keď sa nevyhýbam ŠtBáckemu výsluchu o tom, kde som bol a s kým som sa rozprával. Vychádzam z iránskeho terminálu a pozdĺž nekonečného radu kamiónov prichádzam k prvej turkménskej búdke. Hranica je tu skutočne len čiarou v piesku. Privítajú ma vojaci v maskáčových klobúkoch a tak vzhľadom trochu pripomínajú juhoamerické špeciálne jednotky zo seriálu Narcos. Po rusky ma posielajú na druhú stranu cesty k prázdnej búdke, kde mám počkať na „maršrútku“ (minibus), ktorá ma odvezie k turkménskemu terminálu, ktorý je od čiary v piesku vzdialený približne kilometer. Navrhujem, že si môžem stopnúť kamión, ale vojaci hovoria jasne „niet!“ Od tejto chvíle budem až do Užhorodu hovoriť len po rusky…
V Ašgabad
Maršrútka po chvíli skutočne dorazí, so mnou sa vezie asi 15 Turkménov a veľa krabíc všemožnej elektroniky. Pri vystupovaní odo mňa chce vodič 4 manáty (cca. 25 centov), ale ja turkménsku menu zatiaľ nemám a tak rozmýšľam, ako vyriešiť situáciu. Keď jeden zo spolucestujúcich zbadá, aký mám problém, tak za mňa ihneď zaplatí. Tak to vyzerá, že aj v Turkménsku je pohostinnosť neskutočná! Samotná hraničná kontrola je síce zložitá, ale všetci pracovníci a vojaci sú veľmi príjemní a hovoria po rusky (niektorí dokonca aj po anglicky). Po pár formulároch, vstupnom poplatku v dolároch a röntgene batožiny konečne oficiálne vstupujem do krajiny prezidenta Gurbanguly Berdimuhamedowa.
Pred terminálom postáva zopár ľudí, ktorí zjavne čakajú na príbuzných, s ktorými som absolvoval kontrolu. Dávame sa do reči a ponúkajú mi, že ma za 100 manátov (cca. $5) odvezú do hlavného mesta Ašgabádu. Bavím sa s nimi skôr zo zvedavosti a vysvetľujem, že stopujem a teda, že za jazdy moc neplatím. Keď už sa poberám, že peši prejdem cca. 3 km k hlavnej ceste, tak ma osloví chlap postávajúci obďaleč:
„Tebie kuda?“ pýta sa. [Kam ideš?]
„V Ašgabad,“ odpovedám.
„Davaj, sa mnoj pojedeš, bezplatna!“ navrhuje ujo a hovorí, že 100 manátov, ktoré mi navrhovali ostatní je veľmi veľa za takú trasu (100 km). Nakoniec teda ani nemusím ísť pešo na hlavnú cestu, čo naozaj oceňujem, keďže ma celkom rozbolelo koleno. Musím povedať, že prvý dojem z Turkménska je naozaj dobrý! Čakáme na ujovu matku, ktorá je stále na hraničnom prechode a rozprávame sa o všetkom možnom. Vodiča celkom zaujíma život v Európe a aké máme platy. Keď hovorím, že minimálna mzda je okolo 500 eur, tak ujo zvažuje emigráciu (Turkménsko je veľmi lacnou krajinou s nízkymi platmi). K debate sa pridáva aj tlupa, s ktorou som sa už bavil a vyzerá to, že sa všetci navzájom dobre poznajú. Nakoniec prichádza už kompletná skupina z hraničného terminálu a začína sa nakládka krabíc elektroniky, s ktorými som sa predtým viezol v maršrútke. Zrejme majú dobre rozbehnutý importovací biznis…
Po chvíli už sa vezieme po širokej diaľnici naprieč púšťou a tu už sa bizarnosť turkménskej diktatúry začína naplno prejavovať. Všetky autá – bez výnimky – idú presne 100 km/h a nikto sa ani neopováži predbiehať, i keď sme uprostred púšte a široko-ďaleko nie je absolútne nič. Každých zhruba 10 km je checkpoint so stopkou (na rovnej diaľnici bez odbočovania), na ktorom každé auto predpisovo zastaví, pozrie sa na znudeného policajta a pokiaľ pištoľník neprotestuje, tak po zastavení pokračuje ďalej. Počas cesty mi ujo vymení zopár dolárov a tu sa prejavuje ďalšia bizarnosť. Tak ako kedysi v Československu (momentálne vlastne aj v Iráne) má turkménska mena dva kurzy – oficiálny (cca. 3 manáty za dolár) a neoficiálny/vekslácky (cca. 18 manátov za dolár).
Ubieha zhruba hodina predpisovej jazdy cez púšť pomaly sa meniacu na polia plné bavlny a vchádzame do hlavného mesta Turkménska Ašgabádu. Podľa nariadenia prezidenta sú tu všetky autá biele, prípadne, ak si chce niekto veľmi vyskakovať, tak strieborné. S farbou áut ladia aj domy, ktoré sú všetky biele a v úplnom centre mramorové (Ašgabád je držiteľom rekordu v počte mramorových budov v jednom meste). Pašerácka rodina ma vysádza uprostred centra pri veľkom sovietskom hoteli a kvôli boľavému kolenu nechávam stan stanom – v post-sovietskych krajinách sú hotely lacné a tak si hovorím, že mi hľadanie miesta a rozkladanie stanu za tých pár eur nestojí.
Vchádzam do hotela, ktorý určite pamätá ešte Brežneva a na moje veľké prekvapenie mi recepčná oznamuje, že hotel je plný. Vychádzam von a začínam si uvedomovať, že celé mesto, ktoré má inak povesť mesta duchov a väčšina cestovateľov sa sťažuje, že je až úzkostlivo prázdne, momentálne celkom žije a je plné mladých ľudí v rôznych dresoch a rovnošatách. Skúšam teda ďalší hotel podľa mapy a tam dostávam studenú sprchu – cena pre valutových cudzincov je 70 dolárov za noc! Hotel má pritom len slabé 3 hviezdičky… Je už tma a začínam si uvedomovať, že s nocľahom to zrejme nebude tak jednoduché, ako som si myslel, a aj keby som teraz stan stavať chcel, tak sa musím najprv nejako dostať z mesta… Skúšam teda ešte offline mapy na mobile a všímam si zaujímavú kategóriu – „guesthouse“. Vo väčšine sveta sú to lacnejšie hotely a tak sa rozhodnem, že skúsim ešte šťastie tam. Podľa mapy je to však relatívne ďaleko a tak skúšam, čo mi poradila recepčná v predošlom hoteli – mestský taxistop. V rámci Ašgabádu je totiž veľmi málo oficiálnych taxíkov a tak je možné si stopnúť hocijaké auto, ktoré človeka za 20 manátov (cca. euro) odvezie kam potrebuje. Čoskoro mi zastavuje lexusný Lexus a jazda k vysokému paneláku netrvá dlho.
I keď sa mi darí dostať sa presne na adresu v aplikácii, tak uprostred sídliska na okraji mesta po hoteli ani chýru, ani slychu. Pýtam sa preto miestnych chlapov, ktorí sedia vonku pod panelákom a popíjajú vodku, či tu niekde nie je hotel. Chlapi krútia hlavami a keď im ukazujem označenie na mape, tak sa jeden z nich rozpamätá, že tam kedysi niekto prenajímal v paneláku izbu. Chlapi ma však pozývajú na vodku a ja im vykladám celú anabázu ohľadom drahých hotelov pre valutových cudzincov. Nechcú mi veriť, že cudzinci platia tak veľa – miestnych stojí nocľah len okolo 10 eur. Nakoniec najstarší s chlapov vstáva a hovorí mi:
„Samuel, chvíľku počkaj, možno ti viem pomôcť,“ a niekam odíde…
Po chvíli sa chlap vráti aj s ženou v strednou veku, predstavuje mi ju ako Elenu a tvrdí, že má vo svojom byte prázdnu izbu. Vysvetľujem teda Elene, že som zo Slovenska, že cestujem a že momentálne nemám kde spať, pretože všetky hotely sú pre mňa, ako valutového cudzinca, pridrahé. Elena pritakáva, že ma môže ubytovať. Celkovo sú zatiaľ všetci, ktorých som v Turkménsku stretol, veľmi priateľskí a pohostinní.
„Poblagodariš?“ [Poďakuješ?] pýta sa jeden z chlapov.
Chápem, že má na mysli finančné „poďakovanie“ a preto sa pýtam:
„Skažite, skoľka?“ [Povedzte, koľko?]
„Ty skažij!“
Chvíľu rozmýšľam a nakoniec využívam vyjednávaciu taktiku – navrhujem 5 dolárov, teda polovicu ceny, ktorú považujem za prijateľnú. Na moje počudovanie však Elena bez váhania akceptuje a tak sa už čoskoro veziem sovietskym výťahom vo vysokom paneláku. Podobne ako v Bielorusku, aj tu sú vonkajšie fasády nablýskané, ale vnútorné spoločné priestory paneláku sú dosť pod kritiku.
V byte ma víta Elenin vnuk (na to, že má asi 12 ročného vnuka vyzerá Elena veľmi mlado) a čerstvý boršč s plnenou kapustou. K nemu si Vitalii (Elenin vnuk) dáva kefír s cukrom a čuduje sa, že mi táto kombinácia príde zvláštna… Počas večere mi dokonca Elena navrhuje, že mi vyperie veci a ja s radosťou ponuku prijímam. Bavíme sa o živote v Turkménsku a moja hostiteľka spomína, že je vlastne pôvodom Ruska a jej prarodičia prišli do Turkménska ešte v počiatočných rokoch Sovietskeho zväzu. To je vlastne aj dôvod, prečo Vitalii chodí do školy s vyučovacím jazykom ruským a nie turkménskym. Nič to však nemení na fakte, že si musí kúpiť povinnú rovnošatu – tradičný turkménsky klobúčik (ktorý trochu pripomína jarmulku) a mini-sako. Dievčatá majú povinné zelené šaty s tradičným vzorom. Celú túto parádu musia kúpiť rodičia za cca. 70 eur, čo je v krajine s priemerným platom okolo 500 eur veľmi vysoká suma. Spomínam, že aspoň nemusia platiť energie (elektriku a plyn), čo som pred nejakým časom o Turkménsku čítal, keďže celá krajina žije z ťažby ropy a plynu. Elena sa však pousmeje a hovorí, že to už neplatí a cca. 3 roky sú energie spoplatnené. Toto si všímam aj na záchode, kde sú na starodávnych sovietskych rúrach zjavne nedávno nainštalované moderné vodomery. Pred tým ich nepotrebovali…
Po večeri mi Elena ustiela na gauči a sebe a vnukovi na zemi. Keď si všimne môj zarazený výraz, tak hovorí, že v spálni má nájomníkov (zjavne som jej na začiatku správne neporozumel). Ponúkam sa, že kľudne môžem spať na zemi ja, nech sa s vnukom vyspí radšej na gauči. Elena však odmieta a hovorí, že sú zvyknutí spať na zemi. Blízkovýchodný vplyv sa teda prejavuje aj v tejto ruskej rodine. Už sa ukladám sa spať, keď v tom si všímam, že Vitalii vyťahuje notebook a niečo pozerá na internete. Pýtam sa teda, či náhodou nemajú prístup na wifi a či sa môžem pripojiť. Elena hovorí, že chytá wifi od suseda, ale môže mi povedať heslo. Zapínam teda v telefóne wifi a v celom vysokom paneláku vidím len cca. 3 wifi siete.
S internetom a komunikáciou je to v Turkménsku celkovo zložité. Po celý čas sa môj telefón dokonca ani len nepripojil na sieť a ja som tak nemohol posielať ani smsky. Keď už sa mi podarilo pripojiť na susedovo wifi, tak na telefóne nešla žiadna komunikačná aplikácia a prakticky žiadna stránka. Jediné, čo ako tak šlapalo, bol Gmail a tak som domov poslal aspoň emailový pozdrav. Toto bol jediný krát, kedy sa mi v Turkménsku podarilo spojiť sa s vonkajším svetom.
Na druhý deň vstávam okolo desiatej a rýchlo sa vyberám do mesta pozrieť si pamiatky, tj. bizarné monumenty a mešitu prvého prezidenta Saparmurata Niyazowa, zvaného Türkmenbaşy (sám seba nazval otcom Turkménov). Türkmenbaşy vymyslel vlastnú verziu Islamu a vlastný korán, tzv. Ruchnama. Z tejto knihy skladali skúšky nielen školáci, ale dokonca aj úradníci. K vlastnému Islamu samozrejme Türkmenbaşy postavil aj vlastnú mešitu, ktorú lemujú citáty z jeho veľdiela. Využívam miestnu MHD, čiže maršrútky s fotkou (aktuálneho) diktátora prezidenta, a s jedným prestupom sa dostávam k legendárnej mešite. Cena MHD: cca. 10 centov.
Svätyňa bývalého prezidenta, ktorá obsahuje aj jeho hrobku, je naozaj impozantná, ale na rozdiel od väčšiny chrámov na Blízkom východe je úplne prázdna, až na dvoch turistov. Prihováram sa im a zisťujem, že Japonec Takahiró a Holanďanka Iris sú v Turkménsku taktiež na tranzitných vízach, tiež do Ašgabádu prišli z Mašhadu a tiež majú dnes stopom namierené k najväčšej zaujímavosti Turkménska – tzv. Bráne do pekla.
Brána do pekla je svetoznámy ohnivý kráter uprostred púšte, v ktorom už asi 50 rokov horí metán. I keď väčšina článkov hovorí, že horí už od roku 1971, keď ho po havárii podpálili sovietski vedci, tak v skutočnosti tento moment nie je zdokumentovaný a miestni geológovia tvrdia, že k podpáleniu došlo až v 80. rokoch. Nech už to bolo akokoľvek, kráter horí dodnes a i keď sa nám podpálenie metánového ložiska môže zdať ako relatívne brutálny spôsob riešenia havárie, tak som sa od odborníkov neskôr dozvedel, že tento spôsob je v relatívne bežným a že väčšinou funguje.
S Japoncom a Holanďankou sa teda maršrútkou dopravíme naspäť do centra Ašgabádu a dohodneme sa, že sa o hodinu stretneme pri tzv. tureckej mešite, odkiaľ pôjdeme spoločne na výpadovku a potom stopom až k ohnivému kráteru. Na to, že by sme mali vyraziť o cca. 15:00 a pokoriť ešte zhruba 270 kilometrov púšte je to celkom odvážny plán. Keďže je zajtrajšok posledným dňom platnosti mojich víz, tak nemám veľmi na výber…
Cigaretostopom k Bráne do pekla
U Eleny, kde som si nechal tašku, si rýchlo balím opraté oblečenie a sťažujem sa, že vonku je približne 40 stupňov. Elena sa smeje a odpovedá, že to je nič – pred mesiacom mali 50… Rýchlo sa lúčim s mojou hostiteľkou a po ceste k veľkej mešite v osmanskom štýle (ktorú v rámci priateľských vzťahov vybudovalo Turecko) si ešte tematicky dávam kebab. Prichádzam presne o 15:00, avšak svojich spolucestovateľov zatiaľ nevidím. Dojedám teda tematickú stravu a zatiaľ si prezerám svätostánok, ktorý je na rozdiel od toho Türkmenbaşyho aj celkom navštevovaný miestnymi. Postupom času však začínam byť čoraz nervóznejší a nervóznejší. Nielen, že moji spolustopári zatiaľ nedorazili, ale kvôli nefungujúcej sieti nemám ani možnosť sa s nimi spojiť a každou minútou sa kráti šanca, že sa ku kráteru dostaneme ešte dnes… Nevykašlali sa na mňa náhodou? Takéto stretnutia „naslepo“ bez mobilov som naposledy absolvoval snáď pred dvadsiatimi rokmi!
Nakoniec však moju polemiku prerušia Takahiró s Iris s ospravedlnením, že mešitu nevedeli nájsť. Spoločne si teda prezrieme neo-osmanskú architektúru ešte raz a vydáme sa pešo na autobusovú stanicu, odkiaľ by mala ísť maršrútka na výpadovku. Správny minibus sa nám však nedarí nájsť a každý miestny tvrdí čosi iné. Rozhodneme sa preto, že to nebudeme komplikovať a za asi 1,50 eur dokopy sa odvezieme taxíkom. Keď hovorím vodičovi, že som zo Slovenska, tak sa mu rozsvietia oči – kedysi totiž ako vojak červenej armády slúžil v Karlových Varoch.
Červenoarmejec nás vyhadzuje na širokej ceste smerom do púšte a pri stopovaní sa postupne striedame všetci. Vždy keď zastaví nejaké auto, tak však vďaka ruštine a turečtine (ktorá je turkménčine veľmi podobná) pribehnem a začnem s šoférom vyjednávať, či by bolo možné nás zobrať zadarmo. Za zhruba 20 minút nám zastavuje asi 5 áut, avšak všetci chcú buď peniaze alebo idú len do najbližšej dediny za mestom. Nakoniec sa nám však podarí stopnúť kamazistu (tj. vodič sovietskeho nákladiaku Kamaz), ktorý s jazdou zadarmo problém nemá a ide cca. 20 kilometrov. Zádrheľ však spočíva v niečom inom – má totiž len dve miesta. Navrhujem teda Takahiróvi a Iris, aby s kamazistom išli oni, keďže už nemusia dohadovať jazdu a ja si ešte počkám – stretneme sa až pri kráteri. Teda, tak znela dohoda…
Po ďalších zhruba 20 minútach mi zastavuje milý turkménsky ujo a berie ma asi 4 km ďalej, kde už je veľmi málo miestnej premávky. Na tomto mieste to už netrvá ani 10 minút a zastavuje mi auto s ašgabádskou značkou. Chlap tvrdí, že ide priamo do Darvazy, čiže dedinky pri kráteri. Nasleduje diskusia o autostope, o tom, že jazda zdarma je princípom a že mi stačí ak ma vyhodí na hlavnej ceste a ja už ku kráteru (cca. 6 km) prejdem pešo. Chlapík o tom popremýšľa, nakoniec sa na mňa pozrie a hovorí:
„U tebja jesť cigarety?“ [Máš cigarety?]
„Da, jesť!“ odpovedám a víťazoslávne z ruksaku vyťahujem krabičku iránskych cigariet, ktoré týmto presne spĺňajú svoj účel.
Chlapovi krabička stačí a ja sa rýchlo usádzam do príjemne klimatizovaného auta. Vodič rozpráva celkom slušne po rusky a vraví, že pracuje pre turistickú agentúru a že je na ceste do mesta Dasoguz, ktoré je už na hranici s Uzbekistanom odkiaľ povezie turistov, ktorí sú na spomínaných drahých turistických vízach. Keďže to je celkom diaľka (cca. 500 km), tak prespí na polceste, čiže v Darvaze. Po ceste zastavujeme pri kráteri, ktorý je však plný vody a nie plameňov. Je to zároveň snáď najtichšie miesto na akom som kedy bol, keďže uprostred púšte nešlo žiadne auto a bolo absolútne bezvetrie – celkovo to bol veľmi surrealistický zážitok.
Cesta púšťou (rovná, od horizontu po horizont) popri zapadajúcom slnku je pre Stredoeurópana naozaj neskutočná, ale aj tak počas jazdy celý čas sledujem krajnicu, či náhodou nezahliadnem mojich spolucestovateľov. Keďže v aute máme ešte dve miesta, tak vodič sám navrhuje, že by sme ich mohli zobrať. Nikde ich však nevidím a tak predpokladám, že zrejme chytili rýchlejší stop a tak budú pri kráteri skôr než ja.
Slnko už skoro zapadlo a my sa ocitávame na odbočke z hlavnej cesty do púšte, smerom k Bráne do pekla. Podľa dohody sa chystám vystúpiť a ďalej pokračovať pešo, avšak vodič navrhuje, že za 5 dolárov ma ku kráteru môže zobrať (čo je na turkménske pomery za 6 km veľa). I keď sa mi nechce platiť a išiel by som radšej pešo, tak veľmi rozmýšľam, či nemám vysoliť tých pár dolárov a radšej boľavé koleno nadmieru nezaťažovať. Nakoniec sa rozhodnem, že nemá zmysel ničiť si zdravie pre pár chechtákov a tak mu neochotne podávam zelenú bankovku s Lincolnom. Vodič teda pokračuje púštnou (ne)cestou a i keď párkrát v piesku prešmykujú kolesá, tak chlap tadeto zjavne nejde po prvýkrát a presne vie ako má reagovať.
Darvaza Gas Crater – Brána do pekla
Dostávame sa ku kráteru a pohľad doň je úžasný. Nič surrealistickejšie som snáď v živote nevidel a to už som videl aj platbu kartou na Slovenskej pošte! V tomto bode môžem povedať, že cesta do Turkménska aj napriek zložitej byrokracii a boľavému kolenu rozhodne stála zato. Oproti fotkám je kráter v skutočnosti oveľa väčší a sála z neho neskutočné teplo. Na moje prekvapenie je však navôkol celkom dosť turistov (cca. 20-30), miestnych, ako aj zahraničných, a rozhodne sa nenaplňujú moje očakávania, že na mieste budem sám. Dokonca je tam celá jurtová dedinka s americkými turistami, sprchami, európskymi záchodmi a teplou večerou. Medzi turistami sa teda snažím nájsť Holanďanku s Japoncom, avšak bezvýsledne. Ešte trochu sa teda pokochám kráterom v tme (v ktorej je ešte impozantnejší) a potom sa vyberám do jurtovej osady, aby som sa spýtal armády sprievodcov, či náhodou nevideli aziata s blondínkou.
Do jurtovej dedinky prichádzam práve počas večere. Americkí turisti samozrejme sedia pod prístreškom na plastových stoličkách pri stoloch, sprievodcovia naopak na zemi v kruhu. Medzi nimi sedí aj vodič, ktorý ma doviezol – zjavne mal teda od začiatku namierené práve sem 😀 Prihováram sa teda k sprievodcom, ktorí sú síce veľmi priateľskí, ale mojich kamarátov bohužiaľ nevideli. Pozývajú ma však k sebe a než sa stačím spamätať, tak už je predo mnou teplá polievka, šašlík, plackový chlieb, melón a čaj. Predpokladám, že Američanom servírujú cheeseburgery 😛 Počas večere sa teda ešte trochu pobavíme o Slovensku a tak ako všade v Turkménsku, aj sprievodcov zaujímajú platy. Po teplom jedle, ktoré som v ten večer naozaj nečakal (pripravenú som mal „moslimskú,“ tj. hovädziu klobásu a chlieb), sprievodcom veľmi pekne ďakujem za skvelé pohostenie a prosím ich, aby dali mojim kamarátom vedieť, že som dorazil, ak by ich náhodou ešte stretli. Jeden zo sprievodcov s úsmevom odpovedá, že im dajú dokonca aj večeru, tak ako všetkým „tranzitčikom“. Neustále sa utvrdzujem v tom, že Turkménsko je snáď ešte pohostinnejšou krajinou, než Irán…
V tme a s plným žalúdkom staviam stan, keď v tom pri kráteri zazriem zopár siluet. Nechávam teda stan stanom a idem preveriť, či náhodou nedorazili moji spolupútnici. Ukazuje sa však, že je to Japonka (!) a chalan s prízvukom, ktorý veľmi nápadne pripomína ten český. Ešte aby nepripomínal, keď je to Honza z Ústí! Pozývam ho teda do môjho malého kempu, ktorý sa tým oficiálne stáva československým.
Honza ešte ide urobiť zopár nočných fotiek, ale ja už ležím v spacáku, pozerám sa na neskutočné hviezdy nado mnou a otázka, čo sa stalo s mojimi kamarátmi mi nedáva spať. Nerozumiem, ako je vôbec možné, že som ich nikde po ceste nezazrel. Išli sme okolo naozaj málo miest a áut. Do každého auta som sa dokonca ešte pozrel, či v ňom náhodou nesedia… Po asi hodine polospánku však zazriem pár svetiel, ktoré sa pomaly, ale isto približujú k môjmu stanu. Vystrkujem teda hlavu von zo stanu, ale kvôli svetlu, ktoré mi svieti do očí stále neviem identifikovať kto to ku mne ide. Nakoniec však vidím, že je to Honza, Takahiró a Iris!!! Na môj výraz reaguje Honza pamätnou vetou:
„Hele, viděl jsem Japonce a Holanďanku, tak jsem se jich zeptal, jestlipak náhodou nehledají Slováka… a hledali!“
Náš československý tábor sa teda razom mení na tábor medzinárodnej družby a Takahiró s Iris mi rozprávajú o tom, ako po kamazistovi mali so stopom trochu problém, ale nakoniec za pár manátov stopli neskutočne pomalý kamión. Ten ich po zdĺhavej jazde vyhodil pri púštnej ceste ku kráteru, kade po tme kráčali 2 hodiny (podľa GPS v mobile) až o 1:00 v noci stretli pri kráteri Honzu. Záhada sa teda vyriešila, i keď už nestihli teplú večeru od sprievodcov. Nakoniec sme sa teda museli niekde po ceste minúť a ja konečne v spácaku spokojne zaspávam.
O päť hodín neskôr vstávam, aby som videl fantastický východ slnka nad púšťou a kráterom. Po pár fotkách skladám stan a rozmýšľam, ako sa dostanem na hlavnú cestu, keďže kráčať 2 hodiny naprieč pieskom s boľavou nohou sa mi skutočne nechce. Našťastie však naokolo jazdia miestni junáci na motorkách (ktorí večer Američanom ponúkali „cold beer“) a za ľudových 20 manátov (cca. 1 dolár, čiže 1/5 včerajšej ceny so sprievodcom), ma jeden z nich hodí na hlavnú. Lúčim sa teda s medzinárodným spolucestovateľským tímom (ktorý ide pešo), s junákom na motorke prekonávame púšť a ja sa už čoskoro veziem v kamióne smerom na uzbecké hranice. Nákladiak ma však zavezie len kúsok (cca. 50 km) na stavenisko, kde stavajú novú cestu. Uprostred púšte a ďaleko od hlavného mesta sú cesty o poznanie horšie od tých, po ktorých som sa zatiaľ viezol a zo štvorprúdovky sa tak razom stáva len obyčajná cesta plná dier.
Ráno je premávka naozaj riedka a za hodinu čakania okolo prejdú len asi tri autá, väčšinou plné až po strop. Zase tak trochu hrám o čas, keďže moje víza platia len do pol noci a turkménska hranica s Uzbekistanom zatvára o 17:00. Nakoniec mi zastavuje ďalší kamión, tentokrát však nie Kamaz, ale MAZ (Minskij avtomobílnij zavód). Vodič vie naozaj dobre po rusky, pretože v Rusku žije jeho brat a tak počas cesty konverzujeme. Tiež ho zaujímajú platy a hovorí, že čo nevidieť to tu asi zabalí a pôjde za bratom. Sťažuje sa, že chce aj svoje deti naučiť po rusky, ale namiesto ruských rozprávok pozerajú radšej tie turecké… Na tejto rozbitej a prázdnej ceste už Turkméni pravidlá cestnej premávky neriešia až tak moc ako na fajnovej diaľnici pri Ašgabáde, i keď po výmoľoch sa aj tak veľmi rýchlo ísť nedá. Aj tak vedľa cesty, uprostred definície slova „nič,“ zbadám policajta v obrovskej sovietskej čapici s najmodernejším švajčiarskym radarom v ruke…
Po asi štyroch hodinách cesty ma MAZista vysádza v hraničnom meste Dasoguz. Bodkou za touto bizarnou diktatúrou so skvelými ľuďmi je nákup v obchode (kupujem pár fľašiek vody), ku ktorému dostávam melón zadarmo. Sem sa určite ešte vrátim!
Na záver ešte pridávam pieseň, ktorú som si v hlave spieval počas celej cesty naprieč Turkménskom:
Samuel
